blazniva-mimi

Hneď na začiatku mi povedal, že nič vážne nechce. Bola som v podstate rada, pretože po toľkých plytkých vzťahoch, ktoré som absolvovala, som mala aj ja chuť trochu sa zabaviť. Potrebujem určitý druh slobody. Naše stretnutia boli spočiatku také hanblivé ako na začiatku všetkých vzťahov. Postupne však prišli prvé bozky, letmé dotyky, ohováranie kamarátov, držanie za ruky...
Vždy som si myslela, že som silná žena, ktorú nedokáže vyviesť z miery nejaký chlap. Myslela som si, že sa dokážem ubrániť takým veciam. Ale keď sa na mňa usmeje a pozrie tými krásnymi zelenými očami, pohladí ma, tak som zrazu taká bezbranná. Naše stretnutia mi dodávali odvahu, silu, sebavedomie a napĺňali ma šťastím, akoby celý svet okolo mňa rozkvitol. Čas plynul a ja (kedysi taká silná žena) som sa zaľúbila. Vedela som, že on nič také nechce a necíti. Hoci mi nikdy nedal poriadne vysvetlenie. Pamätám si ako raz povedal, že sa nechce viazať a že by bol hrozný priateľ a nemal by na mňa toľko času ako by som chcela. Ale ako ho mám presvedčiť, že by bol dokonalý? Neviem si predstaviť lepšiu polovičku, ktorá by sa ku mne tak hodila ako ON. A predsa len ktorý chlap by si nevybral radšej občasné stretká bez záväzkov ako vzťah plný stereotypu a výčitiek, žiarlivosti...??? Najhoršie je na tom ten pocit, keď zaspávam a myslím na neho. Myslím na to prečo ma nechce na vážny vzťah? Potom sa snažím byť znova tá silná bojovníčka a nahováram si, že takto je to predsa len lepšie veď mám voľnosť, nemusím sa nikomu spovedať, mám čas na seba, na kamarátky.... Hm... Kamarátky.... Tie majú svoj život, priateľa a na mňa čas a ani chuť  nemajú.
Na začiatku som si myslela, že moja láska postačí... No teraz viem, že nie! Je hádam sebecké, keď chcem, aby ma ľúbil a povedal, že máme vzťah? Asi áno. A keď sa ma niekto opýta, prečo takýto divný vzťah neukončím tak ja sa len usmejem a hodím plecami a moje srdce tíško zašepká: lebo HO ľúbim...
 Takto to trvá už dosť dlho nato aby ma to úplne vyčerpalo. Zoberme si len napríklad teraz: je sobota 20:37hod. a ja som doma... On je niekde na diskotéke (pravdepodobne). Neviem ani kde je, lebo nemám právo na neho žiarliť nakoľko vzťah nemáme... Zo mňa je mladá baba plná smútku a beznádeje. Som  ako bez duše. A prečo to sem píšem? Lebo sa potrebujem vykecať a momentálne sa nemám komu... Ale ja viem, že sa raz vyčasí, som predsa silná a takú má bude každý poznať, Treba potlačiť slabú ženskú stránku a vystupovať ako sebavedomá, zrelá žena. Jedna kamarátka mi raz povedala, že obdivuje ľudí, ktorí dokážu skryť svoje problémy a obdarovať každého úsmevom, keď sa cítia úplne mizerne a tak sa chcem správať aj ja... potrebujem na to však ešte veľa času, aby som bola taká úžasná herečka. Ja viem, že toto vlastne možno pre niekoho ani nie sú vážne problémy. Ja som tiež toho názoru, lebo problémy s láskou nie sú vôbec také vážne a dôležité a je len na nás akú vážnosť tomu my sami dáme. Na svete sú ľudia, ktorí majú skutočné problémy a ja si to plno uvedomujem, nechcem aby si niekto myslel, že som nejaká povrchná hlupá pubertiačka.... Ale človeku niekedy dobre padne, keď sa vykecá hoci len vo forme blogu...ešte že je tu ten blog :D