blazniva-mimi

Každý deň si uvedomujem že som bola oklamaná. Oklamal ma život.

Prečo nás rodičia nepripravovali na sklamanie? Prečo sa každý raz musí dostať na úplné dno? A čo nájdeme na tom dne? Niektorí nádej iní silu postaviť sa a ísť ďalej a začať odznova a iní nenájdu nič. Zostávajú na dne. Ako by čakali, že niekto príde tam za nimi a pomôže im vstať.  Do ktorej skupiny ľudí patríte Vy? Alebo do ktorej patrím ja? Je nejako limitované množstvo pádom na dno za určitú dobu? Niekedy človek nevie ako  si má pomôcť a ten kto by mu mohol aspoň trochu pomôcť svojou prítomnosťou (áno, niekedy stačí  mať pri sebe niekto, kto Vám utrie slzy  stekajúce pomaly po líciach) nie je nikde v okolí. Ba dokonca uvedomujúc si svoju dôležitú úlohu radšej odíde a neobzerá sa.  Keď si človek myslí, že je pripravený na všetko príde niečo, čo ho presvedčí o opaku.

Je tak ťažké nájsť v dnešnom svete šťastie? Lásku? Priateľstvo? Prečo niekoho napĺňa život plný práce a falošnej lásky? Keď má človek na dosah šťastie a lásku vtedy si ani neuvedomuje, že je tak ďaleko od nej a hocikedy ju môže stratiť.  Som prípad pre psychiatrickú liečebňu, keď vymením všetky peniaze sveta a prácu len za to, aby  bol pri mne konečne ten koho tak veľmi chcem a potrebujem? Je srdce len sval? A potom čo je to za pocit a bolesť v srdciach ľudí, ktorí denne prichádzajú o ľudí, ktorých milujú pri rôznych nehodách, smrti, rozchodoch...  Keď som bola malá nikdy som nechápala princíp rozchodov. Nechápala som ako môže niekto z dvojice rozhodnúť, či je koniec. Veď na rozhodnutí toho jedného závisí život oboch, ale hlavne život toho kto ten rozchod nechcel... Vždy som to považovala za veľkú nespravodlivosť. Dnešný svet je však plný nespravodlivosti.

Čo je ľahšie? Pozbierať zo zeme všetky časti zlomeného a doráňaného srdca alebo dovoliť, aby ho s vami pozbieral ten kto ho zlomil?